sci-fi poviedky

Trolejebus číslo 318 prišiel presne ako mal. Alica nastúpila prednými dverami. „Dobré ráno,“ – zaznelo jej v sluchátkach, „dnes je 27. októbra 2032, 08:46, teplota vonku 18 stupňov, vnútri 24. Prajeme vám príjemnú cestu. Na vašom účte zostáva 568 kreditov.“

Hurá, jej strategické miesto je voľné! Alica už včera uvažovala, že minie 5 kreditov na jeho rezerváciu, ale nebolo ani treba. Aká príjemná náhoda. Bude dnes dobrý deň?

Vybrala z vrecka multifón, naladila ho na trolejbusový playlist číslo 10, ten mala najradšej. V sluchátkach jej zazneli príjemné tóny new wavu. Potom sa obzrela okolo seba.

Trolejbus bol poloprázdny. Optimálna situácia na nasadenie smart contact okuliarov. Vybrala ich z tašky. Bola to užitočná investícia. Second hand, takže len 200 kreditov a mala si takto možnosť každý deň privyrobiť 10-20 kreditov len behom cesty do práce a z práce. Samozrejme, efektívnejšie to bolo keď šla peši, ale dnes nevyšiel čas.

Obzrela sa po trolejbuse. Starší pán v bunde Adidas (och, je to otrava tá reklama, radšej dá 2 kredity a vypne ju, kto to má celý deň čítať). Trikrát žmurkla pravým okom a bubliny reklamy, čo sa vznášali pri oblečení každého človeka v trolejbuse sa vyparili.

Dobre, trolejbus ide 15 minút, tak rýchlo do práce.

Zavrela oči na dve sekundy a znovu otvorila.

Teraz okuliare začali ukazovať detailné informácie o ľuďoch, ktoré sa akoby vznášali okolo ich hláv. Keď bola s Martinom v múzeu moderných technológii, pokúsila sa pochopiť ako to funguje, ale nedarilo sa jej to. Bola tam nejaké paralela s 3D filmami, ale v čom presne, netušila. Neštudovala mat-fyz ako Martin, preto sa zrejme v konečnom dôsledku aj rozišli, napadlo ju. Príliš bol namotaný na všetky tie svoje technologické vychytávky. Ona je len praobyčajný užívateľ.

Dobre, mamička s dieťaťom. 37 rokov, 178 cm, 67 kg, vysoká a štíhla, celkom pekná. Dieťa dievčatko 5 rokov, 108 cm, 18 kg jedináčik. Dieťa zjavne mierne rozmaznané, fňuká nad niečím. Mamička znervóznela keď ju zazrela, záleží jej na hodnotení. Možno ju čaká dnes pracovný pohovor, ktovie. Pozrime sa, pracovné skúsenosti – prižmúrila oko a nazoomovala tak bublinu napravo od ženinej hlavy. Ehm, 5 rokov sekretárka, to je podozrivé. Nemá nejaký handicap? Ešte raz zbežne prebehla jej zdravotné okienko, mala tam nejaké zamknuté informácie, ktoré by Alica mohla vidieť iba keby bola senior researcher alebo prémiový žmurkač, ani jedno z toho nebola tak si povedala, že už je načase prestať sa namotávať na detaily a vsadiť na prvý dojem a základné info. Pozrime si radšej jej koníčky. Fitness, príroda, filmy. Celkom strohé a dosť nudné. Nato, že sa tvári, že jej záleží na tom aký robí dojem… Koniec koncov komu na tom nezáleží? Závisí od toho kariéra, úspešnosť pri hľadaní partnera, vzťahy so susedmi…

Ech, ako nás žmurkačov vlastne neznáša väčšina populácie, pomyslela si Alica. Pritom by to kľudne mohli robiť tiež, čo im bráni? Strach z nenáročnej operácie… Maličký čip vo vnútri dvoch drobných svalov pod každým okom – a je to, vôbec to nebolelo. Síce povráva sa niečo, že časté žmurkanie zhoršuje zrak, ale who cares… 300 kreditov navyše k jej 1000 kreditovému priemernému platu je viac ako príjemná kompenzácia za námahu.

No stačilo, povedala si Alica. Keď sa bude takto zadrbávať s každým jedným človekom, veľa toho dneska nenažmurká. Ešte raz sa zadívala na ženu s dieťaťom a potom výrazne žmurkla pravým okom. Lajk! Pritom sa usmiala na dievčatko. Žena si to asi všimla alebo aj videla ktorým okom žmurká, lebo sa jej viditeľne uľavilo. Tiež sa na ňu nesmelo usmiala. Tak, niekomu som zlepšila deň možno, povedala si Alica. Nad ženinou hlavou sa rozsvietila číslica 78%, dievčatko malo 85%. Tak sú na tom celkom dobre. Je to veru šikovne vymyslené, že to žmurkačom neukáže priemerné hodnotenie človeka skôr ako ho sami hodnotia, bolo by to zavádzajúce.

Alica si spomenula na ten nepríjemný deň pred pár týždňami ako dala Dislajk človeku, ktorý mal 39% percent po jej hodnotení. Čiže prekročil s jej pomocou kritickú hranicu pod ktorou ho už nikto nezamestná… Možno že je už teraz na ulici. Trápilo ju to dodnes, človek nebol nejako extra nesympatický, len vyzeral tak bezducho a fádne a vybral si zrovna čudné heslo dňa čo mu svietilo nad hlavou: „Keď si pripadáte ako hlupák uistite sa, či nie ste obklopení samými idiotmi“ Matne sa jej marilo, že to videla ako citát Einsteina niekde na Facebooku a že ho ešte aj nejako poplietol. Ale to je jedno, no proste mu dala Dislajk a teraz si to bude vyčítať dva týždne, sakra, asi táto žmurkacia „brigáda“ nie je pre citlivé povahy.

Prebehla očami po zbytku trolejbusu. Tak, čo tu máme ešte zaujímavé. Hlavohruď čerstvo z posilky, v teplákoch ešte aj športovú tašku má so sebou. 26 rokov. Pozrime koníčky… Jasné: squash, posilovanie, basketbal, futbal – tento evidentne stavil na šport ako zmysel života. Alica mala averziu voči takýmto ľuďom. 186 cm a 85 kg, ktovie koľko z toho tvoria svaly. Nevedela proste pochopiť prečo niektorí ľudia sú ochotní toľko času tráviť cvičením, ako keby neboli aj zábavnejšie činnosti na svete. Pracovné informácie: Volksvagen. No zbohom, tam ešte stále robia ľudia? Alici sa marilo, že už to plne zautomatizovali pred pár rokmi. Hm, vlastne možno je to prisťahovalec napadlo ju. Tých predsa majú povinnosť zamestnávať aj tam kde netreba.

Prižmúrením nazoomovala jeho detailnejšie informácie, ktoré sa vznášali nad ľavou stranou jeho hlavy. Jasné, je to arab. Sranda, na prvý pohľad si to ani nevšimla. Sa maskujú…

Medzičasom si však evidentne on všimol Alicu. Celkom bez okolkov si ju obzeral. Potom zalovil v taške a vytiahol tiež smart contact okuliare. Parchant.

Alica vôbec nemala chuť aby si teraz pozeral jej informácie. Ukladal do pamäte multifónu jej facebookový kontakt a telefónne číslo… Ale nič s tým nemohla narobiť. Mala minutý kredit použiteľný na blokovanie – to sa dalo spraviť iba 10 krát za mesiac.

Tak si povedala, že aspoň ho bude ignorovať. Rýchlo žmurkla ľavým okom Dislajk a otočila sa iným smerom. Ešte uhlom pohľadu zachytila, ako sa chalanovi nad hlavou rozsvietila informácia 85 %. No tomu veru jej jeden dislajk neuškodí.

Vzápätí jej zabzučal multifón vo vrecku, evidentne jej už písal na Facebooku… Asi si nevšimol, ktorým okom žmurkala, to je ale brzda.

Alica bežne vykukla z okna, kde to vlastne je – Hodžovo námestie, super, môže vystúpiť a povenovať sa radšej trochu žmurkačke na námestí, to je tiež dobrý flek. Aspoň unikne hlavohruďovi.

Rýchlo vyskočila z trolejbusu a zamierila na námestie, k fontáne. Tam bol najsilnejší signál 3D tv pre multifóny  a preto v ľubovoľnom čase sa tam zdržovalo dosť veľa ľudí.

Pomalým krokom chodila hore dole a rozdávala Lajky a Dislajky. Nebolo to ale nakoniec až také výhodné miesto, lebo tam pomaly bolo viac žmurkačov ako nežmurkačov. Radi sem chodili aj tí, ktorí mali žmurkanie ako svoje hlavné povolanie, všelijakí teenageri a podobne, schopní žiť na minimálnej hranici 400 kreditov (viac sa totiž žmurkaním zarobiť nedalo, bol tam limit). Za ohodnotenie ďalšieho človeka v smart contact okuliaroch však človek nezískal žiadny kredit, to bolo také pravidlo. Takže Alici sa tam neoplatilo moc byť a vybrala sa ďalej. Povedala si, že veď čo, príde trochu neskoro do práce, ale aspoň sa prejde a niečo ešte nažmurká.

Chodník bol plný ľudí ponáhľajúc sa do práce. Bubliny s centimetrami, kilogramami a koníčkami sa zlievali do jednej masy, nebolo ľahké sa v tom orientovať. Alica však bola zvyknutá. Síce nechápala ako to niekto dáva aj s reklamou – čiže plus ix bublín s informáciami o oblečení, kabelkách a šperkoch – ale tak asi aj to je vec zvyku.

Keď prechádzala okolo Zochovej zapípalo jej nepríjemne v uchu upozornenie z multifónu.

„Váš účet bol znížený o 10 kreditov z dôvodu rasizmu“

Sakra, vôbec si nevšimla ako Dislajkla 10 prisťahovalcov. V tomto bola politika USRópy prísna a stále prísnejšia. Za rasizmus boli všemožné tresty. Toto bol najmiernejší.

Ale ja proti ním fakt nič nemám, pomyslela si Alica. Síce by ma nikto nedonútil sa dať dokopy s arabom a nosiť potom na hlave šatku a podobne, ale toto bola fakt náhoda. V okolí Zochovej proste je pobočka USRopa corp, tam ich veľa zamestnali, tak na nich náhodou narazila. A hneď o desať kreditov menej, pomyslela si namrzene.

Náhodou, veď aj minule bola na rande s Argentínčanom, tak aký rasizmus. To bolo ešte keď ju bavilo používať smart contact okuliare ako zoznamku. Tomu sa nikto nevyhne, každý čerstvý používateľ si prejde touto fázou. Však je to také lákavé – zrazu máš informácie o každom človeku, ktorého vidíš…

Zoznámili sa v jednom bare. Bola tam s kamoškou. Mal nad hlavou nejaký vtipný status vyvesený, už si nepamätá presne čo, ale zasmiala sa na tom. Tak mu poslala Lajk. A on jej vzápätí pozvánku na kávu na multifón…

Stretli sa hneď ďalší deň. Nebola to nakoniec káva, ale víno, veľa vína. Evidentne sa ju pokúšal opiť a dostať do postele, to bolo zjavné. Usmievala sa a počúvala všetky tie jeho príhodičky. Ale do postele ju nezatiahol, nemala o to záujem. Takže to bolo iba ojedinelé rande, potom sa už neozval.

Potom sa stretla ešte možno s tromi-štyrmi s podobným výsledkom, potom ju to prestalo baviť.

V konečnom dôsledku všetka tá dostupnosť informácii bola aj na škodu, neraz ju napadlo. Človek si prečítal základné info cez smart contact okuliare, potom si pozrel facebook, kde boli ďalšie informácie vrátane stručného životopisu, preferencii v hudbe a filme, fotky kamarátov – a potom pri živom stretnutí v kaviarni sa niekedy nemohol ubrániť nutkaniu vybrať smart contact okuliare a checkovať ostatných ľudí v kaviarni, kým je dotyčný na záchode. Skrátka, tých informácii už vedeli o sebe vopred toľko, že pomaly nebolo čo sa pýtať.

Nuž tak teraz používala okuliare iba na prácu. Hoci tajne v kútiku duše asi dúfala, že možno jedného dňa… Stretne niekoho, kto ju ozaj upúta.

Počkať, ale čo je toto? Žeby ten deň náhle nastal? Alica od prekvapenia až na pár sekúnd zmeravela.

Pred ňou kráčal po Židovskej ulici chalan, ktorý nemal nad sebou žiadne bubliny. Žiadne informácie. Počula o tom, že takí existujú, ale v živote nikoho takého nevidela. Neevidovaný…

Zvyčajne sú to homlesáci, keďže ich nikto nezamestná bez ID. Tento ale vyzeral celkom slušne oblečený… Veľmi ju to zaujalo. Rozhodla sa, že kašle na robotu, bude ho chvíľu sledovať.

Bol to síce pomerne bláznivý nápad – čo ak si to všimne? Kráčala za ním v rozostupe asi 20 metrov. Prešli tak celú Židovskú, potom k Novému mostu a na most. Čím ďalej za ním kráčala, tým zvláštnejšie to Alici pripadalo, ale zároveň tým viac bola ako zhypnotizovaná a nevedela s tým prestať. Túžila proste zistiť, čo je ten človek zač. Túžila mu pozrieť do tváre a spýtať sa ho – áno, celkom na rovinu, nenapísať, nelajknúť, len sa ho spýtať čo je zač.

Uprostred mosta sa náhle zastavil a prudko otočil k nej.

– Viem, že ma sleduješ.

– Ehm, fakt? A ako dlho to už vieš?

– Od začiatku.

– Ako je to možné?

Neodpovedal. Odmlčal sa, zapálil si cigaretu a pozeral na Dunaj pod nimi. V tvári bol chudý a mal nepokojný a prenikavý pohľad. Mohol mať tak 28 rokov. (180 cm, 70 kg odhadla automaticky Alica).

– Áno, uhádla si, takmer. 182 a 71.

– Ty vieš čítať myšlienky?

– Nielen to. Viem napríklad ti povedať aby si skočila do Dunaja a skočíš.

– Blbosť.

– Tak prečo si si pripadala ako zhypnotizovaná keď si za mnou išla?

– Bola som zvedavá… Ale vážne, ty dokážeš čítať myšlienky?

Vzdychol si. Zdalo sa, že ho táto konverzácia nebaví.

– Kedy si naposledy robila niečo, čo ťa naozaj baví?

– Hm, no nedávno som pozerala fajn film…

– Film, heh. Bol v 3 dé? – spýtal sa posmešne.

– No veď ako všetky filmy…

– A čo keby som ti povedal, že viem prejsť do inej dimenzie, ktorá je 5 D?

– Neverila by som ti.

– Tak mám ťa fakt donútiť skočiť do Dunaja, aby si mi uverila?

Teraz sa zase Alica posmešne usmiala.

– Zato že si neevidovaný neznamená, že by ťa nedali do väzenia.

– Väzenie… Toto celé je väzenie, veď sa zbadaj…

Niečo v jeho pohľade ju zrazu zarazilo.

– Počkaj, ty to naozaj  myslíš vážne??

V hrudi náhle pocítila studený tlak. Akoby jej srdce zovrela oceľová päsť.

– No, takéto to bude, keď budeš letieť dole a potom spadneš do vody.

– Ale ja nechcem…

– Ale chceš – pozrel na ňu prenikavo. A veľmi sugestívne…

– Chceš skočiť a skočíš!

Alica sa zhrozene naňho zadívala… A nemohla nič robiť. Ako robot preliezla zábradlie mosta. Odložila tašku, multifón a okuliare. Dala si dole bundu. A skočila.

Na moste kde pred chvíľou stála už stáli dvaja. Chalan s nepokojným pohľadom a dievča.

– Je skvelé ako títo moderní ľudia majú úctu k svojim gadgetom. Ani som jej nemusel prikázať, aby tu nechala kabelku, multifón a okuliare, sama od seba to tu položila.

– Aj tá bunda je fajn, bude sa mi hodiť – usmialo sa naňho dievča.

– Dnes máme úspešný deň – dali si pusu, chytili sa za ruky a kráčali na druhú stranu mosta.

Alica sa vynorila. Nie, nezomrela pri skoku. Aj keď voda bola ľadová. Ale vedela dobre plávať, tak zaberala odušu rukami aj nohami. Ponáhľala sa k brehu. Nie k svojmu multifónu a smart contact okuliarom. Nie, chcela sa ďalej rozprávať s tým zvláštnym týpkom. Možno ešte neodišiel…

Pokračovanie čoskoro